O vedomej pozornosti

Dnes ráno som sa náhodou ocitla v blízkosti starej mamy a jej vnučky, ktoré spolu viedli konverzáciu o špinavom tričku. “Zase si sa zafúľala!” “Dievčatko s prekvapením v očiach sa pozrelo na pani a nevinne prenieslo: “Kto? Ja?” Na čo jej pomerne nervózne odvetila: “Nie, to suseda odnaproti!”

Prečo bol v tom hlase toľký podtón nervozity, som sa už nedozvedela, nakoľko ma pes ťahal ďalej po stopách mačky.

Ale bolo to opäť krásne zrkadlo z môjho života!
Ja sama mám vlastný svet. Plný myšlienok, predstáv, plánovaných úloh. Som presýtená informáciami a preto nevenujem úplnú pozornosť svojmu okoliu, pokiaľ sa to odo mňa vyslovene nevyžaduje. Vraj som introvert, ale ja si to nemyslím. Len rada snívam, tvorím a premýšľam.
Častokrát na mňa ľudia hovoria a ja sa strhnem až pri tretej vete, že mi niečo z vyslovených slov patrilo. Jasné, potom musí nasledovať tá známa otázka: “Čože?” (prípadne častejšie Hm?? ), čo u niektorých osôb vyvolá nervozitu, gúľanie očami, prípadne až nahnevanú reakciu “Nič, zabudni na to!”
Ale ja som skutočne bola v myšlienkach tisíce kilometrov ďaleko a nešlo o zámernú ignoráciu.
Nuž, ale keďže už viem, že akákoľvek situácia je len odrazom niektorej z mojich vlastností,
a podľa hesla “Správaj sa tak, ako chceš, aby sa správali k tebe”, som sa už pred nejakým časom rozhodla vedome to ovplyvniť a zmeniť nasledujúcim spôsobom (možno vás inšpirujú):
  • Pokiaľ idem na stretnutie na kávu, vypínam zvonenie telefónu a venujem sa svojej spoločnosti. Žiadny mail, Fejkbook a hovory len výnimočne. Všetko ostatné počká.
  • Pri konverzácii sa pozerám do očí a vedome vnímam, čo mi protistrana hovorí (aj keď rady moc neposkytujem).  Pretože ma zaujíma, čo mi je zdieľané a chcem, aby to tak vnímala aj osoba, ktorá mi venuje svoj čas.
  • Prestávam očakávať od ľudí, že si budú pamätať veci, ktoré im zdieľam a učím sa reagovať rovnako trpezlivo aj pri piatom opakovaní tej istej veci.
  • Sarkastické poznámky nechávam stranou a ak aj mám pocit, že sa jedná o banálnu otázku, reagujem priamou (a mnohokrát stručnou) odpoveďou ÁNO/NIE/NEVIEM/apod. Bez nervózneho podtónu.
  • Učím sa požiadať si o vnímanie mojej osoby priamo: “Môžeš mi prosím venovať chvíľu pozornosti?”
  • Prestávam na ľudí hovoriť  v momente, ak je ich pozornosť odtiahnutá inam, pretože je to zbytočná strata energie.
 Jedným z dôsledkov tohoto pravidla je, že sa mi výrazne znížil počet stretnutí s mamičkami malých detí, pretože tam to neovplyvním.  A ak už na stretnutie idem, prijímam skutočnosť, že to tak je, aj keď ako dlhodobo bezdetná to nemám šancu pochopiť.  Baby, sorry.
Dnešné ráno mi len pripomenulo, nakoľko ďaleko som na svojej ceste zmeny, a či sa mi darí moje pravidlá aplikovať v živote, alebo o nich len teraz píšem.

Viem, že nemôžem zmeniť akciu ľudí, len svoju reakciu. Tak isto ako nemôžem zmeniť svet, ale len samu seba, a svet naokolo sa začne meniť so mnou.

Rada do života: 

Prestaňte zlostiť, keď vás vaše dieťa/priateľ/kamarátka nevníma. Jednoducho je v danej chvíli v inej prítomnosti. Zanechajte očakávania, že je na vás zamerané 24 hodín denne a musí byť z druhej strany zareagované ihneď. Prijmite svety iných a pokiaľ chcete niečiu pozornosť, požiadajte si o ňu.

Ďakujem mojim priateľom a učiteľom! 🙂